linda

Napĺňa ma nevýslovný smútok a všetko vidím čierne. Zúfalo potrebujem počuť slová povzbudenia a zároveň viem, že keď zaznejú, budem ich odmietať. Nič ma nemôže utešiť v mojom smútku.

Snažím sa myslieť aj pozitívne. Ešte nie je všetkým dňom koniec, nič nie je stratené a predsa sama dobre vieš, hovorím si, že slnko zase vyjde na oblohu. Ale to trvá len chvíľku. Nič už nebude celkom také, aké predtým, sklamanie si uložím hlboko do svojho vnútra a budem sa k nemu vraciať v slabých momentoch.

Podchvíľou ma chytá zlosť, zúrivosť, potom zasa netrpezlivosť, potom slepá nádej a napokon frustrácia a trudomyseľnosť. Viem, že občas treba riskovať, priniesť kožu na trh, lebo keď sa o to, čo chce dosiahnuť, človek sám nepričiní, samé mu to do lona nespadne... ale v kútiku duše sa ozve tá tichá spomienka, aké to bolo sklamanie a ako to bolelo, keď to vtedy nevyšlo...

Som človek, ktorý sa nevie odosobniť tak, ako by chcel. Víťazstvá ma vedia vyniesť do nesmiernych výšin, viem žiť pre danú vec a nemyslieť na nič iné... a prehry a sklamania ma zasa zrazia do najtemnejších priepastí, kedy sa mi nechce žiť a o nič sa snažiť.

Ďalšia premárnená šanca. Neurobila som dosť na to, aby som ju využila poriadne. Nevynaložila som dosť energie. Naozaj? Svet nie je spravodlivý. Úprimnosť sa nevypláca. Ľudia sú zlí a ide im len o statky. Nezapadáš, máš smolu. Nie som diplomat, ale klamať nebudem. Nie? Nabudúce hádam aj hej. Zapriem aj nos medzi očami a potom to vyjde. Lebo tak funguje svet. Dobro víťazí len v rozprávkach a amerických filmoch. Ale tu nie je žiadny hrdina, ktorý by ma zachránil, alebo hoci len podal pomocnú ruku. Tu je človek na všetko sám...

Sám, sklamaný, spravodlivo rozhorčený a zasa len sám...