linda

Som chorá. Prepadlo ma vrcholne nepríjemné nachladnutie so všetkými radosťami, ktoré k tomu patria. Upchaté dutiny, zvieravá bolesť hlavy, líca v ohni horúčky. Ale nebolí ma hrdlo, takže si to pomerne užívam...

Tak si teda hoviem prechladnutá v posteli. Pod hlavou mám našuchorenú podušku a na nej ešte jednu. Akurátne našuchorená je aj perina, ľahuká ako pierko a akurátne teplučká. Neodmysliteľná kniha po pravoboku, na ľavoboku na zemi šálka s čajom, zásoba kapesníkov a nosné kvapky nemenovanej značky. Som predsa chorá, tak nech je to aj vidieť!

V izbe je prítmie. Kam nechodí slnko, tam chodí lekár, ale nemusím vidieť, ako je vonku pekne, kým ja ležím v posteli, stačí mi počuť, ako si to posledné letné slnko užíva suseda pri trénovaní psa. Mierne rozladená sklapnem telefón, keď mi môj drahý oznámi, že ide s Ondrejom "niekam na bike", ale keď sa vrátia, určite ma príde pozrieť. Prehltnem výčitky, že svoju chorú milovanú necháva samotnú a len pripomeniem, aby mi priniesol niečo dobré. Na povzbudenie a príjemné prežitie nasledujúcich dní. Pretože ja nemôžem ísť "niekam na bike".

Otváram knihu na strane x. Nie, že by ma nebavila, ale čítala som celý deň, v nohám mi brní, chcela by to pretiahnuť údy, ale kam len môžem ísť v takomto stave? Po chvíli ma napadne spásonostná myšlienka a už aj uháňam dolu schodmi do kuchyne. Nech žije ochota rodinných príslušníkov podať chorej šálku teplého čaju! Aby sa nepovedalo, mierne nadujem líca a trpiacim pohľadom blysnem po rodičoch, kým dávam ohriať vodu. Spokojne sa napchávajú koláčmi, dohadujú sa, či pôjdu pozrieť tetu Anku a mňa si nevšímajú. Jasné, môžem im tu umrieť pred očami a oni by si to ani nevšimli!

Vraciam sa do postele a ukladám sa do perín. Ďalší pokus o čítanie, ale nejako sa nemôžem sústrediť. S horúčkou sa to nedá len tak ľahko, prehrýzať sa takým ťažkým románom. Ale jaj, veď ja teraz nemôžem len tak odísť do knižnice a priniesť si niečo ľahšie, verte či nie. Pozerám na hodinky. Pomalšie sa už ručičky vliecť nemôžu.

Konečne prichádza môj najdrahší. Na stôl kladie pomaranče, jablká, aj čokoládku mi doniesol, treba si osladiť dlhé dni choroby. Kladie mi ruku na čelo, ešte máš horúčku, chúďatko moje choručké? Ošúpem ti pomaranč a ohrejem čajík, veď ho máš už studený, vraví naoko zhrozený. Nevšimnem si jeho potmehúdsky úsmev, ale zato spokojnosťou takmer pradiem. Konečne sa o mňa niekto stará, veď si to aj zaslúžim, ťažký pacient. Dobre som vybrala budúceho otca svojich detí, myslím si a zalizujem sa po čokoláde.

Miláčik však musí skoro odísť, je unavený po cyklistike a zajtra ide do práce, musí si ešte niečo doma urobiť, vyspať sa treba a tak. Nasadím sklamaný výraz, ale nepoviem nič, možno si to všimne sám. Nevšimne a bezstarostne odchádza. Asi nevie, že keď človek leží v posteli, večer nemá konca- kraja, nič ho nebaví, spať sa nedá, lebo veď predsa spí celý deň a trpí ako zviera. Trucujem. Perinu si prevlečiem cez hlavu a premýšľam o svojom ťažkom osude.

Pod perinou je však po chvíli dusno a tak vykuknem von. Nič sa nedá robiť, nejako to musím prežiť. Vzdychávam a napokon vezmem do ruky knihu. Predsa len sa zažeriem do deja, čítam, zabúdam na čas a ako áno, ako nie, začnú mi klipkať oči. Som spokojná. Ďalší deň za mnou. Ešte nevyhnutné hygienické úkony, šálka čaju a idem spinkať.

Tesne pred tým, ako definitívne upadnem do sna, mi preblesne hlavou, ako by to bolo fajn, keby som už nemusela ležať. Nedá sa však nič robiť, Linduška, hovorím si ospalo. Choroba je choroba. Zdravie nemožno brať na ľahkú váhu. Predsa len sa musíš poriadne vyliečiť...