Prisťahoval sa do tejto dediny, ale o sebe nikdy nehovoril. Nevedeli, že často za búrky sedí na priedomí, dážď mu bičuje tvár, blesky lemujú oblohu a on sa cíti osamelý a smutný, že ho trápia výčitky svedomia za čin, ktorý spáchal kedysi dávno a nedostal šancu ho napraviť. Nevedeli, ako často sa umára spomienkami...
V ten deň bol šťastný. Bol to jeho svadobný deň, on si mal zobrať ženu, ktorú hlboko ľúbil a o ktorú musel dlho bojovať. S Annou chodili spolu veľmi dlho, aj keď s určitými prestávkami. Boli spolu už v mladosti, ale rozišli sa, potom oveľa neskôr sa ich cesty znova stretli a stará láska ožila. Ale ani vtedy neostali spolu dlho a obaja si našli iných partnerov. Anna si dokonca toho doktora, s ktorým žila, mala vziať, ale na poslednú chvíľu svadbu zrušila a pred výčitkami ohrdnutého ženícha i najbližších sa utiekla do jeho náručia. A teraz mala byť jeho životná láska konečne s ním.
Bola nádherná v dlhých bielych šatách a závojom na tvári, jemným ako pavučinka. Nevedel sa dočkať, kedy si už sľúbia vernosť nadovšetko a stanú sa mužom a ženou pred Bohom. A keď sa to konečne stalo, cítil, akoby mu samá tá láska, ktorú cítil k svojej manželke, mala roztrhnúť hrudník. Budú veľmi šťastní, sľúbil jej neskôr, naozaj. Budú mať deti, ktoré budú mať radi a ktoré budú spoločne vychovávať, on bude pracovať a nosiť ju na rukách. To všetko naozaj mienil dodržať.
Neprešiel ani rok od svadby a Anna čakala ich prvé dieťa. Nikdy nezabudne na tú chvíľu, keď mu to oznámila. Pamätal si, že mal vtedy ťažký deň, v práci na neho kládli veľké nároky, ale Anna, jeho Anna mu pripravila také prekvapenie, že na všetky starosti razom zabudol. Prial si, aby to bolo dievčatko, krásne ako jeho matka, ktoré by mohol rozmaznávať, ale ona chcela chlapca. Ešte v tú noc si plánovali, ako zariadia detskú izbu, ktorá zatiaľ len opustene stála na poschodí ich nového domu a čakala na to, aby do nej prišiel malý človiečik. Pracoval ešte ťažšie a dlhšie ako doteraz, aby nastávajúcej matke a neskôr aj jeho dieťaťu nič nechýbalo.
O niekoľko mesiacov neskôr začul v nemocnici zvuk, na ktorý sa už dlho tešil a ktorý si toľko predstavoval počas prechádzajúcich dlhých dní. Plač dieťaťa, hlásajúceho svoj príchod na svet, mu znel ako tá najsladšia hudba. A keď sa dozvedel, že je otcom zdravého dievčatka, bol neskonale šťastný. Aký to bol pohľad na vyčerpanú, ale hrdú matku, v náručí zvierajúcu svoje prvé dieťa, ktorému v dlhých hodinách utrpenia darovala život. Bol to práve jeden z tých okamihov v živote, na ktoré sa nezabúda. On na to určite nikdy nezabudne.
Čas ubiehal. V práci sa mu darilo, zásluhou jeho chuti do roboty a usilovnosti ho čakalo povýšenie. Bol hrdý hlavne preto, lebo sa dokázal postarať o svoju mladú rodinu. Dcérka rástla ako z vody, bolo z nej krásne a čiperné dievčatko, preto sa neustále snažil, aby jej nič nechýbalo.
Avšak popri všetkej tejto starostlivosti zabudol, že nielen z chleba je človek živý. Menej a menej sa venoval svojej manželke, aj to málo času, čo po práci mal, venoval dcére. Annu a teplé večere, opraté košele a ranné bozky na rozlúčku považoval za samozrejmosť. Miloval ju ešte viac, ako keď sa brali, ale myslel si, že jej to nemusí dávať najavo. A ona sa začala cítiť opustená a zanedbávaná...
Nič si nevšimol. Nikdy mu nechýbalo nič z toho, na čo bol zvyknutý a hoci sa Anna začala zdržiavať akosi zriedkavejšie doma, neprekážalo mu to. Nevypytoval sa jej, myslel si, že aj ona má právo sa zabaviť, vyjsť si medzi ľudí, keď je celý deň doma s malou. Keď chcela, večer dcérku postrážil on alebo ju odviedli k niektorým starým rodičom, ktorí vnučku milovali. Niekedy mu aj sama povedala, že bola s kamarátkami v kine, alebo si spravili dámsku jazdu. Dodala, že samozrejme takú, aká sa patrí na vydaté ženy, vraj sa nemusí znepokojovať. Tvárila sa pri tom previnilo, ale vtedy to nevidel.
Veril jej. A práve preto to bol pre neho šok, keď mu Anna v súkromí ich kuchyne ticho povedala, že čaká dieťa s iným. Vyzerala veľmi nešťastne. Najskôr jej nechcel uveriť. Keď mu podala výsledok vyšetrenia, jeho prvá zúfalá otázka bola- prečo? Nasledoval dlhý rozhovor, počas ktorého mu vysvetlila, ako sa celý ten čas, čo on pracoval na svojom povýšení, cítila nemilovaná, ako jej starostlivosť o neho a malú bral ako samozrejmosť. Preto hľadala útechu v náručí iného muža.
Nespýtal sa, kto to je. Nechcel to vedieť. Vtedy ani nespal pri svojej žene. Ustlal si na gauči, ale celú noc strávil prechádzaním sa po izbe a premýšľaním, čo bude teraz s jeho životom, zmarenými nádejami a oklamanou láskou.
Na druhý deň, hneď po jeho návrate z práce mu Anna oznámila, že sa s ním chce porozprávať. Povedala mu, že o tom premýšľala a dospela k názoru, že si to dieťa chce nechať. Bol omráčený. Bolo to, akoby ho úplne zradila. V tom rozrušení jej povedal, že nechce byť otcom dieťaťa, ktoré nie je jeho, že na víkend odchádza, aby sa s tým všetkým vyrovnal, porozmýšľal, čo urobí ďalej a berie zo sebou aj malú.
V tej chvíli zbledla ako krieda, ale nepovedala nič. Rešpektovala jeho rozhodnutie, pretože ho stále úprimne ľúbila. Mlčky sledovala, ako balí veci pre seba a dcéru a až keď jej chladne oznámil, že budú na chate, povedala, že ho miluje. Netušil, že to boli posledné slová, ktoré počul od najväčšej a jedinej lásky svojho života.
V noci mu zvonil telefón. Rýchlo k nemu pribehol, aby ten nepríjemný zvuk nezobudil dieťa. Chladný a neosobný hlas mu oznámil, aby sa čo najrýchlejšie dostavil do nemocnice v meste, lebo jeho manželka je v ohrození života.
V tej chvíli sa mu akoby zastavilo srdce. Anna je v nebezpečenstve smrti a on nie je pri nej! Zobral polospiacu dcérku a išiel do nemocnice. Cestou myslel na to, ako jej oznámil, že neprijme to dieťa, čo nosila pod srdcom, za svoje. Teraz rozmýšľal inak. To dieťa bolo časť Anny a už len to malo rozhodnúť, aby ho prijal. Ľutoval všetky svoje slová a modlil sa, aby prežila, aby jej to mohol povedať.
Na miesto prišiel v rekordnom čase. Lekári povedali, že to bola suseda, kto zavolal sanitku. Diagnóza znela- otrava liekmi. Oznámili mu aj, že stratila veľa krvi pri potrate a obávajú sa o jej život. Teraz musia len čakať.
Prežil nekonečné hodiny múk. Za toto všetko môže on. Anna si myslela, že ho stratí, že sa s ňou rozvedie pre jej mimomanželský pomer a to dieťa, čo z neho vzišlo, preto sa rozhodla otráviť. Nemohla by bez neho a svojej dcéry žiť. Nežne pozrel na malú, ktorá medzitým zaspala. Dúfal už len kvôli nej, aby nestratila matku.
Na svitaní mu oznámili, že jeho manželka zomrela. Malá sa zobudila, preto sa držal statočne, aby ju nevystrašil. Neskôr, keď sa vrátili do bytu a ona sa pýtala, kde je mama, vysvetlil jej, že mama odišla do neba, odkiaľ sa na nich díva ako krásny anjel. Malá vážne prikývla, vypýtala sa spať a až potom sa tíško rozplakal.
Všetko ľutoval. Ľutoval, že tak veľa pracoval, že sa nevenoval svojej krásnej žene, že odmietol jej dieťa, ale najviac, že jej nepovedal, ako ju miluje. Ona sa zabila, pretože bez neho nevedela žiť a on chcel v prvej chvíli urobiť to isté. Ale mal tu ešte niekoho, kto ho potreboval, svoju malú dcérku, preto tu musel ostať a postarať sa o ňu. Anna by to tak chcela.
Roky tvrdo pracoval, nadobudol bohatstvo, ale celé noci ho prenasledovala Annina tvár. Dcéra rástla a podobala sa na ňu. Keď sa mala vydávať, povedal jej všetko o matke, ako jej to sľúbil. Nevynechal nič, povedal celú pravdu, aj to, že ju zabil on. Hrozne sa bál, že ho odvrhne, ale medzi ním a jeho dcérou bolo také silné puto, že by to nemohla spraviť. Ani nespravila. Vedela, že jej rodičia sa veľmi milovali a pre otca bola matkina nevera tvrdý úder. V mene tej veľkej lásky mu odpustila a bola mu vždy nablízku.
Cítil, že Anna bola pri ňom celý život, že pri ňom vždy stála a nikdy ho nevinila. Odpustila mu. Možno po čase odpustí aj sám sebe. Zatiaľ to nedokázal. Pocit viny v ňom ostal aj po vyše päťdesiatich rokoch. Ale Anna mu pomáha, aby to prekonal. A bol jej za to vďačný.
Komentáre