linda

Odjakživa som sa považovala za optimistu. Asi je to dané aj tým, že som sa rada zaoberala astrológiou. Z článkov, ktoré som nadšene zbierala a odpisovala, som sa dozvedela, že Strelec je znamenie, ktorému je optimizmus vlastný ako nikomu inému.

Na všetko hľadí šťastnými očami hviezdnych detí a nikdy sa nehnevá dlho.

A ja som predsa Strelec, skalný Strelec, Strelec ako vyšitý.

Prečo nie som optimista?!

Odjakživa som pohŕdala takými tými slabými ľuďmi, čo pozerali na svet očami hladnej srnky a všetci ich ľutovali a ochraňovali. Mäkoty, tak som ich nazývala. Kto si nevie poradiť s vlastnými problémami sám, tomu už nikto nepomôže, hovorila som si a brodila som sa svojimi mindrákmi sama. Mala som denník, ešte taký klasický, písaný vlastnoručne s dátumom a dňom a všetkým ostatným, čo k takému staromódnemu romantickému denníku patrí . Tam som si vylievala svoje žiale. A niekedy aj nie. Niekedy som bola príliš lenivá na to, aby sa mi chcelo písať. Tak som si to len pamätala.

Vonkajší svet ma iba videl, ako so zamračenou tvárou pochodujem ulicou, ale nikto nevedel, čo mi je.

Lebo ja nie som mäkota a mäkkýš a so svojími problémami si poradím sama!

Prečo sa potom pýtam sama seba, prečo sa ľudia ku mne nevedia priblížiť, keď si sama s odstupom rokov uvedomujem, že som si postavila okolo seba múr?

Neviem zvládať svoje nálady. Neistotu považujem za slabosť a slabosti sa musia čo najrýchlejšie skryť. Pretože nepriatelia otočia tvoju slabosť proti tebe. Nepozeráte americké filmy? Kto nedovolí, aby niekto poznal jeho slabiny a nedá najavo, že mu na niekom záleží, ten je neporaziteľný macher.

A tak sa točím v začarovanom kruhu a neviem sa z neho dostať von. Lebo volanie na smrť vyhladovanej duše, túžiacej po pohladení, sa odráža od chladných stien, ktoré si okolo seba sama nastavala. Darmo raz, hrádza sa sama od seba nezborí a ťažko sa zbaviť inštiktov, ktoré si človek  v sebe vypestoval už dávno. Aj keby veľmi chcel dívať sa na svet optimisticky.

Musím však pripustiť, v tých svetlých chvíľkach, že nie je všetko také čierne, ako zdá, len treba občas vymeniť okuliare. Ukazujú mi to ľudia, ktorí ma majú radi takú, aká som, aj keď ma niekedy nechápu. Ako včera. Ďakujem za pekný večer. A existuje aj človek, ktorý ma pozná ak vlastnú dlaň a nenechá sa oklamať mojimi nacvičenými frázami. A napriek tomu ma, čuduj sa svete, ľúbi.

Občas je fajn, pustiť si k sebe trocha svetla...

Ale nie som mäkota!!